Ďalší rok je nezvratne za nami, a aj keď bol vlastne rovnaký, ako tie predošlé, zároveň bol celkom iný. O pár rokov bude v spomienkach každého táborníka zapísaný ako „ten rok, keď sme neboli na Kvíčalke". Žiaľ, do nášho zvyčajného tábora, kde už každý z nás pozná presnú polohu takmer každej halúzky či koreňa trčiaceho zo zeme, sme sa nedostali.
Isto sa spočiatku nikto neubránil akejsi forme sklamania. No okrem toho tu bolo aj niečo iné, oveľa silnejšie. Túžba zažiť niečo nové, spoznať nových ľudí a splynúť aspoň na dva týždne so Zemou o čosi viac, než zvyčajne. Tá túžba pohltila všetky negatívne myšlienky a pochybnosti a práve vďaka nej sme sa ocitli v úplne novom prostredí skautskej základne neďaleko Zadního Arnoštova.
Prvé hodiny a dni boli azda najnáročnejšie. Každý táborník sa musel nie len okamžite adaptovať na nové prostredie, nové lesné cestičky či stany, ale musel si osvojiť aj princípy fungovania novej kuchyne, sprchy, ale aj pracovného náradia. A aby toho nebolo málo, keďže základňa, na ktorej sme sa tento rok usídlili, je pôvodne výlučne pre chlapcov, museli sme okamžite zahájiť stavbu nových latrín, jedna pre chlapcov a jedna pre dievčatá.
A to snáď ani nemusím spomínať základné potreby, bez ktorých by sme neprežili - drevo a voda. Veru, ťažký je život táborníka a kto tvrdí, že nie, klame. My sa však držíme starej a večnej pravdy - v jednote je sila. Mohlo by sa zdať, že priniesť dosť dreva na to, aby sme sa všetci mohli najesť a napiť, osprchovať a ešte si aj večer sadnúť k táboráku je fyzicky náročné.
Mali by ste vidieť tú rýchlosť, ktorou sa nanosí okolitá čečina, konáre, čí veľké kusy dreva, keď sa do lesa rozbehne naraz takmer 40 táborníkov. Behom niekoľkých desiatok minút bol problém vyriešený. Aspoň na pár dní. A voda? Jedna kárička a partia troch šikovných táborníkov a odrazu má vodu celý tábor. Jeden by si mohol myslieť, že je to ako pracovný tábor.
Lenže to by bol veľký omyl. Práve vďaka vzájomnosti, vďaka tomu, že od prvého nástupu až po záverečný táborák všetci ťaháme za jeden povraz, nám aj napriek náročným podmienkam stále zostáva veľa času nie len na zábavu, ale aj učenie sa. A tým nemám na mysli žiadne učebnice, ale školu lesa, školu života.
Najprv sa museli všetci táborníci rovnomerne rozdeliť do jednotlivých oddielov, toho roku boli tri. Potom si každý oddiel musel postaviť vlastný príbytok pre „prípad núdze". Neskôr každý oddiel objavil svoju vlastnú identitu spoločne zhotovenou vlajkou, ktorá samozrejme obsahovala názov každého oddielu. Každý správny príbytok potrebuje aj vlastné ohnisko.
Ak má každý člen oddielu popri tom celom myslieť ešte aj na bobríky, celkom určite na to potrebuje niekoľko dní a primeraný oddych. A ja si myslím, že veľmi dobrou formou oddychu je zábava. O to lepšie, ak je spojená s pohybom.
A tak medzi prvé hry, ktoré sa medzi táborníkmi ujali, určite patrí Indiánska vybíjaná. Nie je k nej potrebné nič viac, než jedna lopta a nohou vyryté „ihrisko" do zeme. Celé hodiny lietala lopta z jednej strany na druhú. Zároveň ste mohli byť svedkom neskutočných manévrov hraničiacich so zákonmi fyziky. Hrali veľkí i malí ako o dušu…
Hneď druhú noc sa však vysmiate tváre zmenili na dve vypleštené oči so zrenicami tak roztiahnutými, že vyzerali ako biela guľa s čiernym kruhom uprostred. Táborníkov čakala prvá skúška odvahy - Sviečkový pochod. Každý musel prejsť trasu niekoľko sto metrov bez baterky. Tá bola vyznačená svietnikmi, ktoré síce zjemnili pocit strachu, no zároveň dokázali riadne znížiť viditeľnosť. V takýchto situáciách sa dá spoľahnúť iba na čistú myseľ a vlastné inštinkty.
