História
Príbeh tábora a ľudí, ktorí niesli jeho pochodeň.
Zakladateľ
Miro
Muž, ktorý to všetko začal - Miro Bobok bol človek, ktorý zasvätil svoj život prírode a deťom. Bol rodeným pedagógom, i keď nemal vyštudovanú žiadnu pedagogickú fakultu. Bolo to v ňom, čo dokázalo usmerniť každého z nás bez ohľadu na to, či sme boli vedení ako slušní žiaci alebo vykričaní nezbedníci. Bol akoby naším kamarátom alebo druhým otcom.
Začal ako chlapec v turistickom oddiele TRAMP pri ZŠ - Lysenkova, ktorá bola neskôr premenovaná na ZŠ Záporožskú. Po dovŕšení dospelosti pokračoval v usporadúvaní putovných táborov, na ktorých sa zúčastňovala snáď celá generácia terajších starých Petržalčanov. Oženil sa, ale svoj vzťah k prírode a k mládeži nezmenil. Na jednom celoštátnom stretnutí pionierov a mládeže nadviazal aj so svojou manželkou spoluprácu s (ešte v tom čase) pionierskou skupinou z Moravskej Třebovej. Dostal ponuku prenajatia ich pionierskej základne, ktorú nazývali Kvíčalka (podľa miestneho druhu vtáčika). V roku 1988 realizoval prvé táborenie na Kvíčalke a pokračoval v tejto činnosti i nasledujúce roky.
Vychovával a usmerňoval mnoho „horúcich hláv", nezbedníkov, ku ktorým mal úplne iný prístup ako ostatní pedagógovia. A oni ho počúvali… snažili sa riadiť podľa jeho odporúčaní a dobrých kamarátskych rád. Naučil ich uvedomovať si zodpovednosť za svoje skutky, výroky a prejavy… Mnohí, čo zažili táborenie s Mirom Bobokom, si pamätajú jeho prísnosť, nekompromisnosť a disciplínu… ale taktiež dobré slovo, pochvalu, úctu a uznanie.
Od Mira to boli silné motivačné prvky, ktoré z nás formovali čestných, zodpovedných, otvorených a nebojácnych jedincov. Vďaka Mirovi a jeho výchove sme sa dokázali postaviť problémom priamo, dokázali sme prekonávať prekážky a aj sami seba…
Dňa 14. apríla 2007 nás Miro navždy opustil… Jeho odchod v nás zanechal silnú emotívnu stopu, ktorá nás nútila pokračovať v tom, čo on začal, a v tom, čo nás učil.
Prvé tábory bez Mira boli mimoriadne ťažké. Hľadali sme v ťažkých chvíľach jeho radu a oporu… Neprichádzala a nebola. Boli sme nútení postaviť sa problémom tvárou a hľadať sami riešenie, ktoré by (ako sme si často v tom čase nahovárali) Miro určite schválil.
Dodnes pokračujeme v jeho stopách, lebo ako nás učil: „Žiadne dieťa nie je zlé, žiadne nie je neschopné…" Každé má svoju jedinečnosť, ktorú je našou povinnosťou na táboroch objaviť a s úctou Mirovou mu ju predstaviť. Do dnešného dňa realizujeme tábory tak, ako nás ich naučil realizovať Miro Bobok. Vedieme mládež k poznaniu vlastnej výnimočnosti, k objavovaniu ich schopností a jedinečnosti. Čestnosť, zdvorilosť, úcta k ľuďom, samostatnosť, presadzovanie sa je to, čo tvorí odkaz nášho učiteľa Mira Boboka.
Od prvého táborenia na Kvíčalke v roku 1988 ubehlo veľa času a vystriedalo sa veľa generácií táborníkov. Mnohí sú s nami v kontakte a snažia sa nám pomáhať realizovať tábory prostredníctvom sponzorstva, propagácie, podpory, občasnej návštevy a výpomoci počas táborenia. V súčasnosti sa zúčastňujú na táborení i deti bývalých táborníkov ako ďalšia tichá štafeta Mirovej výchovy.
Nie je dôležité, čo vlastníš, ale to, čo máš v hlave a ako to vieš v živote využiť…
Miro Bobok - ten, ktorý nás viedol a učil.
Pochodeň ide ďalej
Katka, Ivan a Maťo
Keď Miro odišiel, pochodeň, ktorú zapálil, nezhasla. Na tábore sa jej chytila Katka Dubravická - hlavná vedúca, tvár a srdce každého leta. Nikdy však nebola na všetko sama: v pozadí pri nej vždy stáli Ivan Kubica a Maťo Roško, ľudia, ktorí ťahali to, čo na prvý pohľad nebolo vidno.
Vedenie prevzali v čase, keď to bolo najťažšie - vtedy, keď sme oporu a smer hľadali všetci. Nešli po vyšliapanej ceste; museli ju objavovať nanovo, deň po dni, tábor po tábore. A zvládli to. Pod Katkinými rukami vyrástli na tábore celé generácie táborníkov. Ona bola tá, ktorú deti videli vpredu - no za každým hladko zvládnutým letom boli mesiace príprav, ktoré Ivan s Maťom odmakali v tichu zákulisia.
Práve oni traja posunuli Kvíčalku tam, kde je dnes. Nespočetné nápady, hry a príbehy, ktoré tvoria srdce tábora, vznikali spoločne: Katka ich prinášala deťom priamo pri ohni, kým Ivan držal v rukách organizáciu a kuchyňu a Maťo techniku - každý svojím dielom, celé mesiace vopred.
Všetci traja boli prísni, no vždy pripravení načúvať, poradiť a usmerniť. Verili mladým aj vtedy, keď oni sami sebe ešte neverili. Vedeli ich povzbudiť, v správnej chvíli postrčiť ďalej a byť tým pevným bodom, ku ktorému sa dalo vrátiť vždy, keď sa všetko naokolo rúcalo.
Pochodeň mení ruky. Plameň ostáva rovnaký.
Všetci z tých, čo dnes tábor vedú, kedysi sedávali pri ohni ako ich malí táborníci. Pochodeň zostala v rukách, ktoré na tábore vyrástli. Katka, Ivan ani Maťo však neodišli. Stále sú s nami, stále sú tu pre nás, štedro sa delia o svoje úžasné rady a o skúsenosti nazbierané za dlhé roky - aby sme rástli aj my, zdokonaľovali sa a jedného dňa mohli pochodeň s rovnakou úctou posunúť ešte ďalej.
Lebo ako kedysi, aj dnes platí: na dobrý tábor nikdy nestačí jeden človek - treba tých, čo stoja vpredu, aj tých, čo ťahajú v pozadí.