„Konečne doma!" zvolali sme od radosti, keď sa nám pred zrakmi začala rozprestierať naša stará-známa Kvíčalka. Pravdou je, že nech by sme tohtoročný tábor trávili kdekoľvek, užili by sme si ho rovnako. Dôvody, pre ktoré sa snažíme každý rok naplniť autobus táborníkmi, sa neviažu na jedno špecifické miesto. Detský smiech šíriaci sa všetkými smermi, bezpečne ukrytý v hrejivej náruči lesa.
Avšak na Kvíčalke väčšina z nás vyrástla. Sme preto šťastní, že sme sa mohli po dvoch dlhých rokoch na toto doslova magické miesto vrátiť. A slovo mágia tu nie je spomenuté len tak. Tej si toho roku táborníci užili až-až. No poďme pekne poporiadku.
Snáď každému musí byť jasné, že je veľký rozdiel medzi bežnými tábormi a dvojtýždňovým pobytom v prírode. Väčšinou deti prídu do hotelov či chát, kde už je všetko dávno pripravené a nachystané. V lese to také jednoduché nie je. Už len najzákladnejšie, každodenné úkony ako napríklad umytie rúk, či prezlečenie sa do mikiny si vyžaduje oveľa viac energie, než kdekoľvek inde.
Je to očividné už pri samotnom príchode, ktorý sa dá považovať za úplne prvý „zážitok" každého starého, nového alebo staronového táborníka. Autobus nás vysadil na poľnej ceste. Nie však preto, že by nás mal vodič plné zuby, ale manévrovať s tak veľkým strojom uprostred lesa nie je práve najideálnejšie. Našťastie v kraji, v ktorom nás vysadil, žije množstvo ľudí s dobrým srdcom.
Jeden z nich prišiel na traktore s vlečkou a tú najťažšiu batožinu nám všetkým odviezol až do tábora. Dalo by sa teda povedať, že tábor sa oficiálne začal malou uvítacou túrou. Po ubytovaní prebehlo tradičné zaradenie do oddielov. Tento rok medzi nás prišlo mnoho nových tvárí. Keď niekam prídete na návštevu prvýkrát, býva zvykom urobiť pre hostí obhliadku domu.
A tak sme sa aj my vybrali na okružnú prechádzku po tábore a jeho okolí, aby každý na vlastné oči videl, kde sa to vlastne nachádza. Deň príchodu je vždy veľmi krátky, preto bolo potrebné ísť nazbierať drevo, aby sme si mohli založiť prvý táborák. Táto aktivita istotne pre nikoho neznie príliš lákavo, no čo je treba, je treba.
Všetko je však na niečo dobré. Spoločná práca naučí človeka nie len tímovému duchu, ale aj pokore. A veru, keď sa 40 táborníkov roztrúsilo po lese, do hodiny sme mali dosť dreva na týždeň. Nasledovala večera, táborák a potom už len uloženie sa do stanov. Po večierke sme ešte, ako každú noc, zahrali a zaspievali zopár nesmrteľných, pokojných piesní a prvý deň bol za nami.
Od tohto momentu čas nabral závratnú rýchlosť a nespomalil sa až do chvíle odchodu. Slnko vychádzalo a zapadalo a my sme sa snažili dni využívať naplno. Zo všetkého najdôležitejšie je čas správne rozvrhnúť. Každý deň bol iný, výnimočný a neopakovateľný, no v niektoré prvky sa opakovali. Základom je strava. Chutné a výdatné raňajky, obedy a večere, doplnené desiatou a olovrantom boli na každodennom programe.
Rovnako dôležité je sa každý deň niečo nové naučiť. Každý táborník mal možnosť sa naučiť rôznym veciam. Práca s buzolou, Morseova abeceda a šifry, poznávanie rastlín, drevorezba, zakladanie ohňa, prvá pomoc a mnoho ďalších aktivít, ktoré sú pre pobyt v prírode charakteristické. Zároveň je však jasné, že boli prázdniny.
Preto sme si každý deň zahrali nejakú hru. Každá z nich bola iná, niektoré už notoricky známe, niektoré boli nové. Všetky boli plné pohybu a niektoré z nich nás dokonca vzali na cestu späť v čase. Pri toľkých aktivitách je nevyhnutný aj odpočinok. Ten bol vždy po obede. Ďalším opakujúcim sa prvkom bol večerný táborák. Pri ňom sme si užili veľa zábavy, keďže každý večer si pre zvyšok tábora pripravil krátky program jeden z oddielov.
Charakteristický pre tento rok bol príbeh o Tanguovi. Mal osem kapitol a zaviedol táborníkov do čias Indiánov z okolia rieky Mississippi. Oddiely sa zmenili na kmene Meskalérov, Delawérov, Komančov a Kiovov. Čo by to boli za kmene, keby nemali svoju osadu? A tak si každý kmeň postavil svoje vlastné típí. Okrem toho aj skutočne autentické odevy z prírodných materiálov.
Potom náčelník Nagake vyhlásil turnaj. Jeho poslovia zapichli na námestíčku oštep, ktorý to ohlasoval. Táborníkov-Indiánov čakala skúška fyzických síl. Neskôr však prišiel na scénu šaman Mundo, ktorý za pomoci odvážnych táborníkov vyčaroval štyri mesačné kamene, ktoré hrdina Tangua položil na oltár plávajúci na vode. Boli to skutočne kúzelné chvíle, z ktorých sme boli v nemom úžase.
Napokon sa táborníkom spolu s Tanguom podarilo prekaziť svadbu nádhernej Indiánky Luny, ktorá sa mala vydať za zlého a namysleného Wakatiku. Všetko dopadlo tak, ako malo a táborníci si mohli užiť šťastný koniec.
Ten sme si užili všetci pri slávnostnom táboráku, ktorý pozostával z pôsobivej pagody. Keď sa rozhorela, všetkým nám bolo jasné, že ďalší rok je za nami. Bol to skvelý tábor aj vďaka tomu, že počasie bolo na našej strane. Okrem tých zopár škrabancov, odrenín a kliešťov, ktorým sa vyhnúť jednoducho nedá, sa nikomu nič vážne nestalo.
Vďaka všetkému vyššie uvedenému si môžeme povedať, že sme dali za letom 2016 dokonalú bodku. Týchto zopár riadkov by som však nechcel ukončiť bodkou, aby sme sa už teraz mohli začať tešiť na to, čo nás čaká o rok…
